Autor (ri): Monisha Bajaj a Edward J. Brantmeier
V konečnom dôsledku výchova ku kritickému mieru nie je o hľadaní definitívnych odpovedí, ale o tom, ako nechať každú novú otázku generovať nové formy a procesy skúmania.
V tomto špeciálnom vydaní [The Journal of Peace Education on the topic "The Politics, Praxis, and the Options of Critical Peace Education" (zväzok 8, číslo 3 (2011))], autori [ako redaktori špeciálneho čísla] odolávať silám presadzujúcim reguláciu, univerzalizáciu a vývoj prísnych normatívnych štandardov pre to, čo by malo byť mierové vzdelávanie. Namiesto toho tvrdia, že kontextualizovanými formami mierového vzdelávania sú formy, ktoré sú zapojené do neustáleho a zmysluplného rozhovoru s inými oblasťami a tradíciami kritického skúmania. Takéto protipolohovanie, ktoré má korene v podobných záväzkoch voči spravodlivejším a spravodlivejším spoločnostiam, môže viesť k tomu, že mierové vzdelávanie bude flexibilnejšie, pohotovejšie a relevantnejšie v diskusiách o vzdelávacej politike, vzdelávaní učiteľov a praktických postupoch v školách i mimo nich. To, čo [autori] v tomto špeciálnom vydaní označujú ako kritické mierové vzdelávanie, je prístup, ktorý sa blíži k partikularistickému, snaží sa posilniť transformatívnu agentúru a participatívne občianstvo a ktorý je otvorený odlišným spôsobom rezonovať rôznymi akordmi mieru, ktoré existujú v rôznych odboroch a kultúrach. Autori, ktorých tu prezentujeme, ponúkajú koncepty výchovy k mieru v rozhovore s rôznymi tradíciami, svetonázormi a predpokladmi z rôznych disciplinárnych a metodologických prístupov.